Ale teta Zita vždy dobrácky hovorila, že to vtáčiky jejzničili úrodu a tak tam jedného krásneho dňa postavila strašiaka. Bol to takýobyčajný strašiak do maku. Ničím nebol výnimočný. Drevené ruky, starý otrhanýkabát niekoľko krát poplátaný, starý deravý klobúk a jednu deravú nohu... A takstrašiak do maku stál uprostred záhrady, sledoval smejúce hrajúce sa deti a bolspokojný. Ale jedného dňa deti do záhrady neprišli. A neprišli ani na druhý,ani na tretí deň. Strašiak tam stál a bol nešťastný. Deti bolo počuť každý deň,ale spoza plota.
"Čim, čim, čimčara, čo si smutný, strašiačik?"spýtal sa ho jedného dňa vrabec Mišo.
"Volám sa Petrík, už by si si to mohol zapamätať,"vzdychol si ťažko strašiak do maku. "Chýbajú mi deti. Počujem ich zaplotom, ale nie sú tu v záhrade. Už sa im u tety Zity nepáči?"
"Čim, čim, čimčara, a ty nevieš, že deti teraz chodiado školy? U tety Zity sú iba cez prázdniny," poskakoval Mišo po deravomklobúku.
"A čo je to škola a čo sú prázdniny?" nechápavopokrútil slamou vypchatou hlavou Petrík.
"Čim, čim, čimčara, si ty ale hlúpy strašiak. V školesa deti učia samé užitočné veci a cez prázdniny oddychujú," zasmial savrabčiak a frnk - už ho nebolo. Odletel čvirikať kamsi inam. Vrabci nevydržiadlho na jednom mieste. Ale Petrík si opäť vzdychol, pretože Mišovi vôbecnerozumel.
"Čo vzdycháš? Veď si taký veľký a vysoký astrašný," zapišťala mu pri nohe myška Agnesa.
"Keď ja neviem, čo je to škola," Petrík vzdychal avzdychal.
"Tak už s tým prestaň," zapišťala naňho Agnesaprísne. "Vieš čo? Ja ti prezradím, čo to škola je. Je to ten veľký dom zaplotom. Chodia tam všetky deti, čo poznám. A poznám ich veľmi veľa. Deti sa tamučia čítať, písať, počítať a veľa iných zaujímavých vecí. Napríklad aj to,prečo musí v záhrade stáť strašiak do maku."
"Ahá. Vidíš, to neviem ani ja. To by som mal asi tiežchodiť do školy?" zamyslel sa Petrík.
"A ako chceš ísť do školy, keď máš iba jednunohu?" zachichotala sa malá myška.
"Tak to bude asi problém. A počuj, Agnesa, ty vieščítať?" bol zvedavý strašiak.
"Chi chi chi, ja som sa to naučila už dávno. Knihydoslova žeriem. Sú veľmi chutné a zaujímavé. Aj minule..."
"Čim, čim, čimčara. Aj ja mám knihy rád. Písmenká súvéééľmi zaujímavé. čim, čim," skočil do reči Agnese vrabec Mišo. Opäťposkakoval na Peťkovom deravom klobúku, až mu skoro spadol.
"Hav, Hav, no vy ste mi veru študenti. Namiesto toho,aby ste čítali ako sa patrí, tak vyjedáte stránky kníh," hneval sa psíkDobrík. "Nemal by si tých tárajov veľmi počúvať. Ale pravda je, že predeti je škola tá najužitočnejšia vec na svete."
"Už viem, čo je to škola. Len škoda, že mám len jednunohu," Petrík sa akosi toho vzdychania dnes nevedel zbaviť.
"Vieš čo, kamarát? Keďže ma vždy schováš, keď fúkasilný vietor, alebo keď prší, naučím ťa čítať," navrhla Agnesa.
"A ja jej pomôžem, čimčara, čimčara," pridal sa ajMišo.
"Hav, hav, hav, no to bude zábava," zaštekalnakoniec Dobrík.
